Je to divný názov článku, priznávam, ale keď Vás zasvätím do príbehu, pochopíte.

V škole ktorú navštevuje Sarah je malé papiernictvo. No, povedzme si pravdu, že to okrem papiernictva je aj všetko možné nemožné. Majú tam aj sliz. Taký naťahovací, prdiaci, svietiaci, skákací a keby vedeli vymyslieť, tak isto by vymysleli aj takí, čo by za deti písal sám domáce úlohy. (Dávam návod výrobcom, myslím, že ten by šiel na dračku.)

Vôbec nie som zástanca týchto slizkých vecí. Nerada sa toho dotýkam a už vôbec nie tých skrytých vecí vo vnútri – plastové kostričky, kosti, lebky, chrobáky a iné živočíchy. Kto má dieťa, iste vie o čom hovorím.

Stala sa nám dokonca raz príhoda, keď sme sliz odstraňovali z koberca a neskôr aj z vlasov. Našťastie to bol nejaký ekosliz, ktorý sa rozpúšťal vo vode a nebolo treba vlasy skrátiť. Mali sme už žltý, zelený, oranžový, priesvitný aj taký s trblietkami.

Najväčšími zásobovačmi slizu u nás sú starý rodičia, ktorí jednoducho neodolajú žobraniu dieťaťa a popravde, myslím si, že ani netušia čo ten sliz je. Myslia si že plastelína.

Ale ak mám rozprávať o TOM SLIZE – tak sa musím priznať že som neodolala ani ja. Sarah ma presvedčila (neviem ako, ale asi som musela stratiť hlavu v to ráno). Kúpili sme sliz, super extra naťahovací, čo by asi obtočil celú zem a stále by fungoval – tieto marketingové reči môjho dieťaťa na mňa niekedy, keď mám slabú chvíľku zaberajú – ani nie kvôli slizu, ale kvôli jej vyjadrovacej schopnosti.

Príbeh slizu viem už len v skratke, ale o tom potom. No sliz sa zo školy domov nedostal. Večer ju ukladám spať, ľahám si k nej, ešte jej čítam a vtom ma objíme a hovorí: “Mamka, vieš čo, vôbec neľutujem, že som o ten sliz prišla, veď mám teba.”

V tom momente som vybuchla ako sopka takým smiechom, že som ju asi aj vystrašila. Dostala som prirovnanie k slizu. 😀 Nevedela som, či sa smejem z toho, že som pre ňu vzácna alebo z toho že som slizká. No potom to uviedla na pravú mieru: “Si ten najväčší poklad aký mám. Nikdy ťa neopustím.”

Fúúúú, som rada, že to bolo o vzácnosti a nie konzistencii. Vyobjímala som ju, vybozkávala a vysvetlila som jej, prečo som sa začala smiať. Ona vybuchla smiechom, asi jej došlo, že porovnávať mamku a sliz je ozaj vtipné.

Ešteže bol včera Medzinárodný deň šťastia. Hoci Sarah ho nemala pri slize – skončil v koši, večer sme si ho spolu užili.

Prajem Vám krásne chvíle so slizom i bez slizu. Len tak, v krásne už jarné dni.

PS: už mi kvitnú prvé cibuľoviny, takže sa chodím kochať na slniečko…

Vaša M.