Včera večer som sa zúčastnila verejného čítania poézie v čajovni Čavango v Košiciach. Popri iných vystupujúcich s ich poéziou a prózou som dostala aj ja svoj čas. Môj čas…

Lepšie to nemohol vystihnúť jeden zo zúčastnených, ktorý si vybral jeden z mojich výrokov na magnetke. Stále sa snažím tie kratšie výroky umiestniť na drobnosti a zapojiť zúčastnených do ich prečítania. Niekedy je z toho riadna sranda, keď si vytiahnú presne to, čo sa im v živote práve deje.

(Napríklad: “Aj tým, že nič nerobíš vieš veľa pokaziť.”)

Rozhodla som sa “môj čas” využiť a previesť poslucháča takým jedným obdobím človeka – skôr asi ženy, ktorá bola opustená, prišla o milovaného človeka, ktorá potom pochybovala, čakala ho, dúfala, že sa vráti. No vo svojej tichosti našla seba samu, našla svoj zdroj radosti, začala žiť, začala znova žiariť a keď to nečakala prišiel ten, ktorý ju miloval bez podmienok.

“Milujem,
keď prídeš, postavíš sa za mňa,
pozeráš sa na ťahy mojim perom
a snažíš sa pochopiť tok mojich myšlienok…
Milujem,
keď postavíš sa za mňa,
pri písaní,
v živote…”

A ten mladý pán (v krásnom objatí s ešte krajšou mladou dámou) mi poslala túto fotku. Poslal mi môj výrok ktorý sa tak hodí k včerajšiemu večeru:
“Šťastie sa nehľadá, šťastie sa buduje z maličkostí…”

Šťastie je pre mňa splnenie mojich snov. Keď stojím pred davom a ešte stále sa mi trasú ruky. Keď vnímate len slová, ktoré ste napísali. Keď môžete ľuďom tlmočiť svoje pocity cez tón hlasu. Keď ticho v miestnosti preruší len váš nádych a nedokončená veta ostáva visieť vo vzduchu, aby si poslucháči mohli domyslieť svoj koniec príbehu…
Šťastie je mať tam vašich blízkych, šťastie je mať v rukách svoj výtvor, to, čo doteraz len videli ľudské oči môžu zrazu počuť aj ľudské uši. Nie len slová na “papieri” ale aj ako emócie skryté v hlase autora.

Toto je pre mňa živé vystúpenie pred Vami. Plné emócií z vašej i mojej strany. Potlesk je nič oproti tomu, čo máte v očiach. Nič oproti tomu, ako hľadíte na jeden bod v miestnosti a hľadáte samých seba. Stovky “lajkov” sú nič oproti jednému “ďakujem”. Nič oproti tomu, keď prídete alebo napíšete “toto je o mne, ako ste to vedeli…”

Dnes som napísala v skratke o čom to je:
“Nie, nie je to o “lajkoch”,
ktoré dostaneme…
Je to o láske, ktorú skrz to dáme…
Je to o srdciach, ktorých sa dotkneme…
Je to o postoji nášho srdca
a to možno niektorí zvonku
nikdy nepochopia…”

A na tom nezáleží, koľko lajkov, koľko sledovateľov, hoci by bol len jeden a hoci by nebol nikto… Dôležité je, že môže človek robiť čo miluje. Môže napĺňať svoje sny a hľadať svoje poslanie.

Poznáte to, ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Nie je, pretože už len tým, že sme jedinečný, je všetko čo robíme podpísané našou osobnosťou.

Ďakujem Vám, že ste sa našli v mojich slovách. Ďakujem, že čítate, že reagujete, že prídete, že napíšete… Je to spätná väzba. Ale vedzte, robila by som to aj bez toho, robila by som to kvôli svojmu srdcu, kvôli tomu, čo mám povedať…

TRI BODKY… a vaša Maja