Ohľaduplnosť…

Zastavila som sa a pozrela si “novinky”. Nerobím to často, ale prešla som si zbežne facebook a príspevky, ktoré zdieľajú moji priatelia a skupiny, ktoré sledujem. Poviem Vám, mám sto chutí tam už viac nechodiť.

Dozvedela som sa o nich veci, ktoré by mi inak pri súkromnom rozhovore nikdy nepovedali . Možno som sa dozvedela viac tým, že som sa naučila čítať medzi riadkami. (Príspevky, vtipy alebo obrázky, ktoré bežne nezdieľajú sa v tejto kríze stali ich denným rituálom.)

Rada by som sa ich spýtala tak úprimne, ľudsky “Ako sa máš?”, ale bojím sa všetkej tej negativity. Bojím sa, že to, čo majú v srdci a v mysli hodia na mňa v domnení, že sa im to pomôže vyriešiť ich problémy. Ja neviem poriešiť ich problémy, ja neviem vyriešiť ich vzťah, problém v práci, momentálnu situáciu ohľadom koronavírusu. To neviem. Viem ich však vypočuť. A prajem si, aby láska k nim bola silnejšia ako strach z toho, čo mi povedia.

Chcela by som Však počuť ich názor, ich skutočné ja. Nie to, čo im do hláv vtlačili správy, média, iní ľudia. Chcela by som za tým všetkým vidieť ich.

Všetko to na mňa z obrazovky vyskočilo. Ľudia sa sťažujú snáď na všetko. Že je dnes zamračené, ale aj vtedy, keď svieti slnko. Sťažujú sa, keď musia chodiť do práce i vtedy, keď musia ostať doma. Sťažujú sa…no stačí, keď si to prebehnete, alebo radšej nie, nie je cieľom tohto článku, vás viac deprimovať.

Ktorú časť dňa máš najradšej?

Nedávno sme v našej firme vypĺňali dotazník. Bola tam otázka: “Ktorú časť dňa máš vo firme najradšej?”
Zatvorila som oči a hľadala v sebe odpoveď. Mám rada čas, keď idem domov, to je jasné, ale či je to to, čo mám najradšej? A moje vnútro kričalo – mám rada rána.
Pre mňa sú rána, keď sa zídeme v kuchynke, alebo v šatni, na schodoch či v kancelári najkrajšie. Vtedy viem, že moje kolegyne a kolega sú vporiadku, nech majú akúkoľvek náladu, alebo nech mám akúkoľvek náladu ja.

Život beží ďalej.

Naša nálada ho nezastaví. Môže ovplyvniť sčasti ľudí okolo mňa, ale neovplyvní človeka na druhej strane krajiny, ktorý si niečo objedná, alebo neovplyvní cibuľku, ktorá sa po zime prebrala k životu…

Učím sa. Veľa veci som sa za posledné roky naučila. Akoby som po rokoch flákania nastúpila znova do školy a musela za krátky čas dobehnúť všetko, čo som vynechala. Ale som za to vďačná, aj keď to nebolo nič jednoduché. Učím sa hlavne byť OHĽADUPLNÁ. Viac chápať iných, skúsiť sa na vec pozrieť ich očami.

OHĽADUPLNÝ

– byť plný ohľadu. Mať pre niekoho porozumenie. Byť plný lásky, pochopenia. Byť vľúdny, láskavý, pozorný a šetrný.

Možno nás situácia, ktorá sa okolo deje má znova naučiť tejto našej potlačenej schopnosti. Vnímať potreby ľudí okolo nás, vážiť si starších ľudí a pomáhať im. Spomaliť a užiť si čas s rodinou. Viem, že to nie je úplne ľahké so zreteľom krízy, ktorá sa spolu s tým vnáša do ekonomiky i životov. No stále si myslím, že svet je taký, ako sa naň pozeráme.

Ak chceme vidieť krízu, vidíme ju aj v obyčajnom ráne, keď treba vstávať do práce. Ak chceme byť mrzutý, budeme mrzutý aj na tých, ktorí si to vôbec nezaslúžia, len sa nachádzajú v našej blízkosti v zlom čase.

No každá minca má aj druhú stranu. Ak chceme vidieť krásny deň, ktorý máme možnosť prežiť, vidíme ho aj v upršanom ráne. Môžeme sa tešiť, že sú naši blízky s nami. Môžeme mať zlú náladu, ale môžeme ju nechať za dverami, aby s nami nešla do vzťahov, ktoré za to nemôžu.

Obmedzenie

Rozprávala som sa s mojou priateľkou o tom, prečo ľudia reptajú na karanténu. Nemyslím si, že by im prekážalo byť spolu doma. (Chápem, že sa boja o svoj príjem a ako to bude ďalej.) Ja skôr vidím, ako im prekáža to, že ich niekto obmedzil. V čase, keď sme mohli skoro všetko a mohli sme kdekoľvek ísť a kedykoľvek, keď ľudia pracovali v obchodoch pre nás 24/7. Keď sa dala letenka kúpiť tak, aby som už ráno letela do Prahy. V čase, keď sme si mohli dovoliť to či ono nás niekto-niečo obmedzilo.

A povedzme si pravdu, kto má rád obmedzenia? Hlavne po čase, keď mohol skoro všetko? Predtým sme nemali čas si omaľovať – teraz ho máme, ale… Mali sme málo času na to, aby sme vypratali kuchynskú linku – teraz ho máme ale… Je to o tom, že niekto rozhodol za nás, že tento čas budeš doma. Neprikazuje nám, že máme robiť to alebo ono, ale zakazuje nám robiť hento a tamto.

Nie je to ľahké, byť matkou a pracovať z domu, popri tom zvládať učivo vašich detí, navariť, upratať, oprať. Nie je ľahké v tomto čase riadiť firmu a riadiť zamestnancov v ich homeoffice, myslieť pozitívne na budúcnosť a ako preklenúť krízu. Nie je ľahké chodiť v tomto období do práce a pracovať s rúškom, donekonečna popri práci riešiť hygienu a dezinfekciu. Nie je ľahké v tomto čase komunikovať so zákazníkmi a riešiť obmedzenú činnosť dodávateľov. Nie je ľahké… Áno, nie je to ľahké a myslím si, že ani v najbližšom čase to o nič ľahšie nebude.

Ale ako sa pozeráš, to vidíš…

Skúsme byť viac ohľaduplní. Vážim si ľudí, že na mňa nekričia preto, že klesajú tržby, že na mňa nehromžia, ak im nepríde balík včas. Teším sa, že majú pochopenie, ak niečo v tomto čase nebeží ako normálne. Veď ja, vy – za to nemôžeme. Sme zodpovední za to, ako sa nám to podarí spracovať a čo od nás odíde. Za toto som zodpovedná a toto je OHĽADUPLNOSŤ.

Nenakazím svojou negativitou ostatných, snažím sa ich vypočuť a povzbudiť. Snažím sa svoju prácu vykonávať poctivo, aj keď ma vedenie nevidí. Moje dieťa robí poctivo domáce úlohy a píše bez mojej pomoci písomky. Snažím sa byť ohľaduplná a prajem si, aby v tomto čase nás takých bolo viac.

A možno práve je toto ten čas robiť veci, pripravovať projekty, spisovať si zoznamy, vytlačiť si motivačný citát, pretransformovať si ciele.
Možno práve ten čas, čo máme teraz je presne ten, ktorý sme potrebovali, aby sme mohli presadiť kvety, upratať svoj dom, zahrať si tú hru, prečítať knihu, napísať priateľke, zavolať rodine, začať pracovať na projekte, ktorý nosíme v hlave… Ale nezabúdajte, to všetko vidíme len vtedy, keď sa správne pozeráme…

PS: Skutočne ďakujem ľuďom mojich dní (pracovných i súkromých), že sú ohľaduplní. Ďakujem im, že spolu s ich vľúdnosťou a tým, že nešíria paniku a strach, že nekričia a nehromžia, pomáhajú.
Prajem to mojim kolegyniam a kolegovi, prajem mojim priateľom, mojej rodine, prajem ľuďom ktorých poznám i vám, čo čítate tieto slová. Prajem všetkým, aby boli Ohľaduplní a mohli zažívať aj Ohľaduplnosť iných.

Pridaj komentár

RELATED POST

Píšem si život…

Takto pred rokom som v rukách držala svoju prvú knihu. Pamätám si, že som si pri tom poplakala. Málokto so…

Stromy v našom meste

Bol piatok večer. Sedela som v kancelárií a chystala grafiku na tabuľky. Tabuľky sme mali v sobotu umiestňovať k stromom,…

Pokoj keď odišiel…

Znova sedela na lavičke. Zaplavovalo ju jesenné slnko a ona mu vystavila svoju tvár. V ruke držala hrnček s čajom.…

Príbeh…

Rozpoviem Vám príbeh. Príbeh dvoch ľudí. Obyčajných ľudí, čo robia chyby, čo žijú svoje životy... Obaja urobili chybu, jeden ju…