Sedela som na lavičke. Sedela vedľa mňa. Tá múdra žena, s ktorou sa tak rada rozprávam. Má toľko krásnych slov. Toľko múdrych viet a toľko životných skúseností, že niekedy si prajem sedieť tam s ňou hodiny a zapisovať si to. Zapisovať to aj pre Vás, pre vaše srdce.

Bol jarný podvečer, keď slnko osvecovalo všetko navôkol do ružova. Vzduch bol svieži a vánok bol teplý. Spýtala sa ma, nad čím rozmýšľam. Pretrhla to ticho, ktoré je s ňou nádherným požehnaním. Vytrhlo ma to z môjho zamyslenia a zhlboka som sa nadýchla. Potrebovala som kyslík, aby som vedela dostať z duše, čo chcem povedať.

“Má to všetko zmysel? To, čo robím? Má zmysel písať ľuďom o pocitoch? O tom, čo prežívam, zachytávať ich príbehy prostredníctvom slov, rýmov…”

Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Jej ticho mi našepkávalo odpoveď.

“Má to vôbec zmysel?” spýtala som sa ešte raz.

Chytila ma za ruku. Jej vráskavá a teplá ruka upokojila moje vnútro. Jej láskavý hlas ku mne prehováral: “Pozri sa do zrkadla, keď o tom hovoríš. Pozri sa na tie oči, ktoré sa rozžiaria a tvoja tvár začne pulzovať láskou. Pozri sa na seba a dostaneš odpoveď. Nie odo mňa, ale od tvojej duše. Ak aj by to nemalo význam pre nikoho z ľudí, pre teba to význam má. A ak to robíš s toľkou láskou, aká z teba žiari, keď o tom hovoríš, niet o čom pochybovať.”

Ticho sa rozhostilo a ja som sa znova obrátila na ňu s otázkou, no vycítila to a odpovedala skôr: “Je normálne, že niekedy zapochybujeme. To nás drží pri zemi. Je to ľudské, tak ako mýliť sa a robiť chyby. Ale dôležité je vždy, vždy počúvať hlas svojho srdca. Ak by sme sa chceli všetkým páčiť, boli by sme balvany, čo sa valia zo strmého kopca. Zakaždým, keď narazíme na problém, prekážku odhodí nás to do strany a my sa gúľame ďalej. Do údolia sa dostaneme rýchlo, ale skončíme ako tisíce ostatných kameňov. Okruhliakov, ktoré sa podobajú jeden na druhý. To nie je náš údel, každý máme svoj špecifický tvar, svoju krásu v jedinečnosti. Nie je našou úlohou sa životom iba gúľať a nechať sa obrusovať. Našou úlohou je ísť hore, na štíty a ukázať svoju jedinečnosť v plnej kráse. Táto cesta je náročnejšia než sa len gúľať, chce to veľa úsilia. Stretneš sa s neporozumením, výsmechom, ponižovaním, i prekážkami. Nevzdávaj sa nikdy. Raz, keď tam hore budeš stáť, povieš si, že to stálo za to. A ty to dokážeš, lebo si výnimočná. Tvoje slová sa dotýkajú ľudí a to, čo robíš je krásne.”

Pozerala som sa na ňu. Jej hnedé oči plné pochopenie a múdrosti hovorili čistú pravdu. Chcela by som sa v nej utopiť aspoň na ten čas, kým sa znova nadýchnem pochopenia.

S nádychom som sa chcela spýtať… Ale ona ma prerušila “Na nikom inom nezáleží. Na tebe záleží, ak to teba robí šťastnou, ak je v tom kus tvojho srdca a duše, ľudia to budú milovať. Tento svet je zrazu také chladné miesto, kde každý takýto záblesk lásky upúta ľudské oko i dušu. Vycítia úprimnosť a skutočnosť. Rob to tak, ako doteraz, nič nestratíš, iba nájdeš.”

Ticho, to ktoré sa rozostrelo s oranžovou farbou oblohy zaplnilo moje telo pokojom a láskou. Vedela som, že to chcem robiť naďalej a naplno. Tá žena tu nebude navždy, ale jej slová so mnou ostanú. A možno nielen so mnou, možno niekomu z vás posvietia v tme, v šere západov slnka a prehrejú dušu láskou.

Pozrela som sa do zrkadla a spýtala som sa, či to má význam. Skúste to aj vy… Čo by ste tam videli? Ja širokánsky úsmev a spokojnosť. Odpoveď bola jasná.

Večerné ticho, lavička a ja. Tá múdra žena uchovaná v srdci a moje potešenie, že ju znova stretnem pri múdrom rozhovore.

Vaša M.