Bol to krásny deň. Bol teplý, ba priam horúci. Dostala som pozvanie, ktoré sa neodmieta. Zbalila som si veci a vyrazili sme. Niesol mi deku ako gentleman a ja som sa pri ňom cítila ako kráľovná. Bol to výnimočný deň, deň, kedy som mala rande. Rande so všetkým a hlavne sebou a s ním.

Mala som výnimočný čas pre seba. Sadla som si na deku do tieňa nádherného stromu a urobila si pohodlie. Vytiahla vodu, knihy, zápisník a už sa ponárala do sveta, kde mi je tak dobre. Vtáčiky ktoré poletovali vôkol, sem tam upútali moju pozornosť, lebo boli miestami veľmi hlučné. Potôčik zas upokojoval moje myšlienky a mravce :)… Mravce ma pošteklili a privítali v ich kráľovstve.

Dotyk, o ktorom Vám chcem písať nebol taký ľudský. Nebol od iného človeka, alebo od prírody. Bol to dotyk mojich emócií, dotyk slov z knihy, ktorú čítam – teda skôr študujem. Rada čítam knihy, naberám z nich múdrosť a hľadám významy. Táto je špeciálna, je o citoch – emóciách. O takých, ktoré sa javia ako negatívne a my sa ich snažíme presne kvôli tomu potláčať. No oni majú svoju funkciu, úlohu.

Dotklo sa ma to, čo som čítala. Pomenovala som emócie, ktoré som dlhodobo potláčala voči jednej osobe. Silné emócie, ktoré som si radšej ani nechcela predstaviť, lebo “veď to je zlé”, keď to takto vnímam. Ach, aká chyba. Vedeli ste napríklad, že potláčaný hnev vedie k nenávisti? Alebo že odpútavanie pozornosti od negatívnych emócií môže viesť až k závislostiam na rôznych látkach (cigaretách, alkohole, liekoch, ale aj k sociálnym poruchám – disocializácií a pod.) Pre mňa to boli úplne nové informácie a spracovávala som ich dlhšie.

K tomu môjmu problému som sa vracala často. Konkrétnu kapitolu, ktorá o ňom hovorí som prečítala asi 3x a stále a stále som si to prešla v mojom živote. Znova a znova ku mne prehovárala a ja som tomu dala pomenovanie. V okamihu, keď som to pomenovala som začala plakať. Bolo to v noci o tretej, keď som to pochopila, keď ma to zobudilo zo spánku a nedovolilo spať.

Po tomto zážitku to prišlo. Oslobodenie. Neviem to opísať, ale keď som to mala pomenované, pochopila som. Nehanbím sa za to, nebojím sa o tom rozprávať, pracovať s tým. Ešte nie som pripravená posunúť sa vpred, musím to prijať v každej bunke môjho tela. Moje uši to musia počuť, moje srdce to musí prežiť a duša spracovať. Ale odkedy to viem, je život krajší, lepší, láskavejší. Odkedy viem, čo mám robiť a kam to všetko smeruje, je všetko farebnejšie a ja šťastnejšia.

To bol ten dotyk, dotyk, ktorý som potrebovala, aby som nechala ísť, a aby som privítala čo má prísť. Prajem Vám, aby ste svoje pocity vedeli pochopiť, aby ste ich nepotláčali, aby ste im dali šancu povedať, čo Vám povedať chcú.

Prajem Vám vyslobodenie, pokoj a lásku. Prajem Vám vyčistiť tú trinástu komnatu utajených emócií, aby ste si z nej mohli spraviť nádhernú záhradu, ktorá bude mať úžitok nielen pre Vás…

Vaša M.