Príbeh…

Rozpoviem Vám príbeh. Príbeh dvoch ľudí. Obyčajných ľudí, čo robia chyby, čo žijú svoje životy…

Obaja urobili chybu, jeden ju však oľutoval a neopakoval, ospravedlnil sa a aspoň sa pokúsil ju napraviť.

Druhý ju ani neoľutoval, ani nevidel vo svojej chybe zlo, ktoré tým spôsoboval, dokonca si to odôvodňoval, že má na to právo. Morálne? Nadľudské? Právo určiť, čo je správne a čo nie? Právo určovať, ako dlho môže svoju chybu robiť, odôvodňovať ju svojimi pocitmi a vlastnými hodnotami bez ohľadu na to, či to niekomu ubližuje, či je to mimo… Tento druhý človek sa vlastne ani nemal z jeho pohľadu za čo ospravedlniť, tak sa nikdy ani neospravedlnil a ak, tak z ospravedlnenia urobil frašku jemu vlastnú.

Hra na to, že ti dokážem, aký si ničotný, aký si slaboch, aký si hrozný človek… Keď ti každý deň dokážem, že tá chyba bola fatálna, osudová, keď ťa vykúpem v tvojom vlastnom hnoji mojim vlastným úsudkom, že si to zaslúžiš. Kým ja budem chcieť a spôsobom akým ja budem chcieť. Nie je dôležité, čo cítiš ty, ale čo cítim ja. Či cítim, že ešte nestačí, alebo je toho už dosť, či sa môj pohár morálky dostatočne naplnil a moja pomsta dosiahla vrchol. Vtedy prídem a budem ti dávať rady, ako sa máš správať, aby si to odčinil. Prídem a budem ti tvrdiť, že si to spravil preto, lebo… veď predsa ja som to nikdy nespravil a ja viem. Viem prečo si zlyhal, viem kde sú tvoje slabé stránky, ja viem, prečo si to urobil. Veď ja vidím do teba lepšie, než ty poznáš sám seba. Prídem a ponúknem ti to, čo si predsa pred touto chybou hľadal. Potom už uznám, že si zaslúžiš odpustenie. Že už si snáď zaslúžiš pokoj a lásku. Veď môj pohár sa naplnil, ty si už dosť ponížený. Ty budeš chcieť pokoj a túžiť po mojom odpustení. V tom odpustení je predsa moja láska, moja veľkosť, že ti viem odpustiť. Vtedy ti podám pomocnú ruku, aby som dokázal, aký som dobrý. Aby som sa ja obmyl pred svojim vlastným svedomím, že nie som vlastne taký zlý, nie som horší ako ty, nie som … Veď ja som vlastne “spasiteľ”, ktorý ti ukáže chybu a ukáže ti, čo sa skrze ňu máš naučiť. Ukáže ti, že si hodný odpustenia, lebo ja ti to odpustenie dávam. Príjmi ho a budeš čistý. Príjmi moju lásku a moju pozornosť. Pozri sa, ako vieš svoju chybu využiť na čosi krásne, ja ti to ukážem. Ja ti ukážem, že si hodný milovania, že si dobrý. Doteraz si nebol, až teraz, lebo ja sám som určil ten okamih zlomu… Tí slabí tomu uveria, tí silní pochopia. Tí, čo ich tak dlho máčali v tom hnoji a nevidia budú túžiť po tomto odpustení, po tejto láske. Tí silní pozrú a budú vidieť, že človek nemá právo toto robiť druhému človeku. Pochopia, že toto nie je láska, iba nešťastná manipulácia a dokazovanie si svojej vlastnej hodnoty, ktorú bez toho nevidia.

Obaja sú ľudia. Obaja robia chyby. Obaja sa vďaka chybám niekam posúvajú. Ale kam, to záleží už len na tom, či si tu chybu uvedomia, či sa aspoň posnažia zvrátiť jej dopady, či ju nebudú opakovať…

Takí sme my, ľudia, vidíme chyby iných. Staviame sa do pozície sudcov. Berieme si právo posudzovať, kto má ako trpieť, ako dlho, čo si k nemu môžeme dovoliť, veď predsa zlyhal. Môžeme ho predsa morálne súdiť, veď urobil takú, či onakú chybu. Môžeme sa k nemu správať tak, ako si myslíme, že si to zaslúži. Môžeme sa vytešovať z toho, že my sme takú chybu nespravili, sme totižto lepší, sme inde než on. Sme lepší? O čo sme lepší, ak toto robíme? Kto má meter na morálku, stanoviť, čo je väčšie či menšie zlo? Kto má meter na to, či jednorázový skutok je viac, ako dlhotrvajúce zlyhávania? Kto má meter, kto súdi, ten sa povyšuje.

Koľko zlomených ľudí takto hodnotí skutky iných. Koľko slabých sa stavia do pozície sudcov. Koľko nešťastných ľudí sa pokúša radiť, lebo si nevedia rady so svojim vlastným životom.

Nevieme prijať druhého človeka vtedy, keď si myslíme, že my by sme takúto chybu nikdy neurobili. Keď si myslíme, že sme niečo viac, keď si myslíme, že sme lepší. Ešte sme neboli zlomení dosť na to, aby sme pochopili, ešte sme neboli dosť na dne na to, aby sme videli pravdu… Ešte sme dostatočne nemilovali, ak odsudzujeme…

Odsúdiť skutok a odsúdiť človeka nie je to isté. Ukazovať stále na chybu ktorú urobil, pre ktorú nevidíme jeho život, jeho snahu, jeho cestu je vlastne naša vlastná slabosť. Vysmievať sa mu, je naša vlastná prehra.

Prajem všetkým, ktorí si zažívajú ktorúkoľvek stránku tohto príbehu, aby pohliadli na človeka, ktorého v tomto príbehu vidia. Aby na neho pohliadli ako na človeka, ktorý je synom či dcérou, ktorého niekedy niekto miloval aj napriek chybám a možno aj práve vďaka ním, ako na otca či matku krásnych detí, ako na človeka, čo s láskou vykonáva svoju prácu, či záľubu. Možno urobil niečo “zlé”, možno sa nám to nepáči, ale jedno je isté, ani my nemáme čistý štít.

V ospravedlnení nie je slabosť, v ospravedlnení je sila a veľkosť ľudskosti.

Kiežby všetci, ktorých som niekedy odsudzovala vedeli, že som nebola dosť silná a múdra, že som nebola dosť zlomená… Kiežby mohli poznať, že som iná, že som dostatočne milovaná, že sa poznám natoľko, že už nemám ani jedno slovo odsúdenia pre nich, iba kopec lásky a prosbu o odpustenie.

Ľudia mojej minulosti, aj keď sa mi nepáčia vaše skutky, to čo robíte, ste len ľudia. Ak sa mi nepáči čo konáte, nemusím to akceptovať, nemusím akceptovať Vás v mojom živote, preto ak v ňom už nie ste, vedzte, že to nie preto, že vás odsudzujem, ale preto, že moje a vaše názory sa nestotožňujú, preto že vaše skutky mi ubližujú a ja mám právo sa rozhodnúť, čo s tým urobím. Brániť sa nie je útok. Vylúčiť niekoho zo svojho života nie je slabosť. Je to sila, ktorou dokazujeme, ako milujeme seba samého.

Dnes ráno som mala krásny beh. Slnko mi svietilo do očí a ja som miestami nevidela kam šliapem. Dôverovala som, že všetko na mojej ceste je tak, ako má byť. Moje kroky sú presne také, aké v danej chvíli byť majú. Moja dôvera ma doviedla na to miesto, kde som mala nádherný výhľad. Doviedla ma tam v presne v tom čase, kedy som tam mala byť. Dnes ráno som spolu s výdychom po behu vydýchla aj trpkosť voči ľuďom, čo mi ubližujú, čo sa mi posmievajú a ktorí nie sú schopní si priznať chybu. Dnes ráno som sa stala víťazom…

Pridaj komentár

RELATED POST

Trojmedzie…

Možno poznáte toto pomenovanie, no mne bolo dosiaľ úplne neznáme. Je to bod, kde sa stretávajú tri štáty. My sme…

Oprava zlatom…

Mám rada staré veci, ktoré majú za sebou nejaký príbeh. Možno si domyslieť, že ich snáď držal v rukách ten…

Upratovanie…

Mala som dovolenku. Krásny čas strávený doma s milovanými v mojom obľúbenom priestore. Neskoré rána, dlhé prebúdzanie, plno lásky, pohody…

Obyčajný víkend…

Taký obyčajný, ako to len ide. Piatok večer prichystať kvások na chlebík, aby v sobotu ráno mohol byť voňavý na…