Je polnoc a ja som musela vstať. Už tretiu noc mám tento obraz pred očami. Už tretiu noc ku mne hovorí a dnes som sa rozhodla ho zachytiť. Pre všetkých, ktorým sa zrútil svet, pre všetkých, ktorí sú na konci niečoho a na prahu nového…

Stojí tam,
v čiernej krajine spálenej ohňom,
uhlie jej škrípe pod nohami,
popol si sadol na vôkol,
celá je čierna,
spálená, ako tá krajina,
čo bola krásnym svetom…
Stojí,
zlomená,
zranená,
spálená,
zmenená,
padá na kolená…
Spálil ju oheň,
čo hrial ju počas chladných dní,
ten, čo svietil počas temných nocí,
čo bezpečím bol pre jej oči,
ušami pre jej srdce…
No chcel stále viac a viac,
keď nemohla mu to dať,
začal hltať jej svet,
ničiť, lebo ho bolel pohľad naň,
všetko, čo v ňom bolo krásne,
slová, rýmy, básne…
Všetko, čo vedel zničil…
Od bolesti kričí
a v pokore si kľačí,
nie v plači,
iba v nádeji na krajšie dni,
aj keď sa zdalo,
že už bol ten posledný,
no ešte našla semienka lásky
vo svojom srdci,
tie, čo zviera v rukách,
tie, čo uchovala na lúkach,
keď bola šťastná a milovaná…
Aj keď zlomená padla na kolená,
to len preto, aby mohla vysadiť
svoj nový svet,
lebo ešte verí v teplo ohňa,
a nechce všetko hádzať do žita,
ešte neskončila jej púť,
a ani chvíľa čo zdala sa posledná
ešte nebola dožitá…
Sadí,
čierna od sadzí,
no s bijúcim srdcom v hrudi,
nech si súdi
kto chce, čo chce,
príbehy ľudí sú rôzne,
a tí, čo sa zdali slabí,
silnejú…
A tí, čo ničili,
nech sa pozerajú,
koľko sily vzíde z lásky,
z odpustenia…
Koža sa vymení za necelý rok
na tele človeka,
no srdce nie,
nesie si skúsenosť,
radosť i trápenie,
no kým stále chce,
kým má chuť z popola vstať,
vysadiť nový svet,
a čakať až vykvitne ďalší kvet,
keď stále chce,
pridá sa aj srdce.
Dážď,
obmýva jej tvár,
i spálené telo,
obmýva jej nohy,
a hasí smäd po ťažkých dňoch,
kvapky, čo znamením sú,
že nie je slaboch,
keď zasiala lásku znovu,
že vieru má,
tú svoju vieru
v lepšie zajtrajšky…

Keď Vás niečo zlomí, keď vám spália celý váš svet, môžete ostať ležať, plakať, kľačať a máčať sa v bolesti. Ale tak isto môžete vstať, povedať si dosť a spočítať straty, vidieť rany, napáchané škody. Ak ešte aspoň trocha chcete, je cesta – vo vašom srdci ešte stále je láska a sila.

Toto bola báseň o žene, čo to nevzdala. Ale je o všetkých, ktorí sa v nej nájdu. Nech sa stalo čokoľvek, nech vás to akokoľvek ponížilo, nikto nemá nad vami tú moc… Nájdite tú silu, dajte si chvíľu čas, ale len na to, aby ste čakali s nádejou na obnovujúci dážď…

M.