Púšťali sme šarkana. Áno, takého, čo sme voľakedy kúpili. Samozrejme jednorožec. V škole si ho púšťali počas školského klubu a poobede sme si ho niesli domov. Pred školou sme stretli kamarátku. Spýtala som sa, či sa ponáhľajú a či by si s nami nepúšťali toho nášho šarkana. Zložili sme sa pri školskej bráne a vyťahovali jeho zrolované krídla z obalu.

Šarkan a Šašovia

Šarkanovi sa veľmi nechcelo, vietor tancoval a robil si s ním čo len chcel, ale málokedy ho vytiahol poriadne vysoko. No my sme sa bavili. Okoloidúce deti sa pozerali a smiali sa, ako sa maminy a tri deti dokážu zabávať s jednou takou hračkou. Raz tam a potom späť. Raz Sarka a potom Vilko. Oliver im pomáhal a my sme poctivo povzbudzovali a mrzli. Začalo sa stmievať a to nás prinútilo končiť.

Radosť bola nielen v detských očiach, ale aj v mojom srdci, že som mohla nachvíľu byť v spoločnosti ľudí, ktorých mám rada. Rozlúčili sme sa a šli domov. V aute mi Sarka hovorí “Mamka, veľmi ťa ľúbim a som rada, že sme spolu púšťali šarkana. Aj to, že som mohla byť s Vilkom.”

Áno, stálo to za to. Tá chvíľa mrznutia, tá chvíľa vykričania si hlasu i hlasného smiechu. Čas strávený s ľuďmi, na ktorých nám záleží, ktorí nás majú radi.

Šarkan v akcii po druhé

V nedeľu poobede som videla, ako sa s konármi stromov za našou záhradou pohráva vietor. Navrhla som Sarke, že skúsime ísť na pole, čo je na konci ulice a vezmeme aj šarkana. Mali ste vidieť tú rýchlosť v obliekaní. Už cupkala pri dverách, len aby sme čím skôr šli.

Vyšli sme na pole, vietor bol taký, nesmelý. Raz vzal šarkana to výšin a potom ho hodil rovno do mňa. Sarka sa smiala, že ten šarkan na mňa útočí a ja musím utekať. Utekala som, ona za mnou a šarkan – no povedzme si pravdu, že sa skôr ťahal po zemi. Úžasne sme sa bavili. Kým vietor úplne neprestal. Potom si Sarka vymyslela hru v hádzaní kamienkami. Na poli sme strávili viac než hodinu.

Ja som sa vrátila do detstva, kde sme každú voľnú chvíľu utekali na toto pole a vymýšľali zbojstvá. Domov sme sa vrátili vymrznuté, vysmiate a radostné. Zaslúžila som si jedno veľké Ďakujem a také silné objatie, až ma zvalilo do kresla.

Choďte púšťať šarkana

Ak máte čas, choďte púšťať šarkana. Nie len tak pasívne, že ho zaviažete deťom do ruky, ale tak aktívne, že budete s behať ním. Keď vám vietor rozhádže účes, alebo chlad vojde pod bundu, nedajte sa odradiť, kým vaše dieťa vládze, užite si to.  Ukážte mu, že sa viete baviť, že viete behať, že sa viete smiať a nevadí vám, ako v tej chvíli vyzeráte.

Choďte si púšťať šarkana, len tak, lebo vaše dieťa a čas s ním je najvzácnejší na svete.