Sedím doma pri ohni. Teplo ku mne dolieha a ohrieva moje dnešné pocity. Nádherné a nepopísateľné. Aké môžu byť priateľstvá vzácne a krásne.

Dnes sme privítali u nás človeka, ktorého máme úprimne radi. Človeka, ktorý nie je zďaleka a predsa je ďaleko. Od poslednej návštevy u nás – kedy bola Sárka ešte len v perinke – obehol už pól sveta. Prišiel k nám a po praktických ukážkach, čo sa za tých šesť – skoro sedem rokov zmenilo sme zakotvili v podkroví. To moje podkrovie…

Na okná padal ťažký sneh a za oknom do ulice to vyzeralo ako biele nič. Horiaca sviečka a voňajúci čaj. Dvaja úžasní, silní muži a moja ženská maličkosť. Sedela som oproti nim, na novej lavičke. Obvinutá teplou dekou som si užívala teplo toho okamihu. Čas sa zastavil a náš rozhovor bol viac ako len priateľský. Bol úprimný.

Je nádherné, keď človeka, ktorého nevidíte dlhé roky viete privítať s tak otvoreným srdcom, akoby od Vás odchádzal len včera. Akoby všetko, čo sa medzitým stalo bolo len to, že naša Sarah má namiesto 0 už skoro 7 rokov. Okrem tých zážitkov, tých životných lekcií je pocit stále ten istý. Pocit, úprimnosť, radosť…

Teplo, nielen od deky, ale aj z prítomnosti a atmosféry. Pozerám von oknom a počúvam životný príbeh, ktorý som kedysi počula tiež, no znie mi akosi inak. Dotýka sa ma viac, nakoľko aj my sme prežili niečo podobné. Sme starší, sme zrelší, sme… Hlavne že sme, tu, spolu, odhaľujúc svoje duše niekomu tak blízkemu…

Rozpráva, o ťažkom živote, ale bez výčitiek. Hovorí o svojich cestách, o ťažkých životných situáciach s takou ľahkosťou, a nám podáva nádej, že všetko, čo sa deje má svoj dôvod. Hovorí o sile ženy, ktorá mu dala život. Ja som vďačná, že také ženy sú, ktoré aj napriek ťažkému osudu dajú deťom – dajú synom – múdrosť, s ktorou vedia ísť životom. Som vďačná, že takého muža môžeme poznať, že prišiel k nám ako na zavolanie, že prežil to, čo my a vie o tom s láskou hovoriť. Ďakujem, že vie pochváliť a povzbudiť, že vie nájsť tie správne slová, ktoré v nás budú znieť, aj keď sa znova vzdiali na určitý čas.

Život je krásny. Sedím v teple domova a hreje ma ten nádherný pocit, že ľudia, ktorí sa objavia raz za čas nás vedia tak nádherne povzbudiť. Prajem si, aby boli jeho slová zachytené aj srdcom môjho manžela, aby počul, že všetko sa dá, že potom bude silnejší. Nie je o tom zraziť nás na kolená a nechať tam, dole pošliapaných. Je to o tom, že aj keď na tie kolená padneme, že vieme vstať. Vieme ísť ďalej a vieme žiť. A najkrajšie je azda to, ak o tom vieme s láskou hovoriť.

Chcem sa Ti poďakovať Janko, si vzácny a nech pôjdeš kdekoľvek, tie srdcia, čo ťa dnes počúvali ťa vždy budú vítať. Možno v podkroví, možno len tak na ulici, ale vždy s úsmevom a láskou. S pocitom, ktorý stále zanecháš…

Som vďačná, že máme takýchto ľudí, aj ja mám také priateľky. Nesúdia, neodsudzujú, milujú a pomáhajú.

Takí ľudia sú vzácni…

M.