Je to náročný víkend – a to ešte neskončil. Je nedeľa ráno – 4:10. Už vyše hodiny rozmýšľam. Chcela som zachytiť myšlienky uplynulých dní. Dní nabitých od rána do večera, dní plných ľudí, krásnych, úprimných a mojich.

Útržok I. – múza

“Píšete skôr kratšie texty s hlbším významom. Na čo je zameraná vaša tvorba.” – pýta sa ma slečna držiac mikrofón v ruke a druhá na mňa pozerá spoza objektívu. Prišli pripravené, majú ma prečítanú?
– Nie nepíšem len krátke texty, ale je to o múze. Niekedy chodí len tak, ako blesk, zachytíte niečí rozhovor a vám zrazu vysvitne, že keby v tejto vete ten človek namiesto “musím” použil “chcem” dalo by to úplne iný význam. Alebo hľadáte za posudzovaním jeho bolesť, sklamanie…vidíte v očiach niečo úplne iné, ako to, čo počujete. Áno, pomáha mi na to študovanie psychológie. Reč tela, gestá, mimika, učím sa čítať medzi ich slovami – riadkami. Hľadám za tým stále človeka v jeho podstate. Lebo keď hovoríme o iných, hovoríme vlastne o sebe.
– Nie, píšem aj dlhšie texty, píšem básne voľným veršom a tiež píšem články na blog. Ale viete, múze sa rozkázať nedá. Niekedy dokonca potrebujeme pauzu, aby sme sa pripravili na to, čo nám nabudúce prinesie.

Útržok II. – nie na 100%

Priznávam sa, že v piatok zo mňa ľudia nemali 100% zážitok. Mala som namáhavý pracovný týždeň, hlava ma bolela tak, že som rada, že mi manžel robil osobného šoféra a stál pri mne celý čas. Dala som do toho maximum, čo som v danej chvíli vedela. Možno to nebolo tých povestných 100% ale bolo to všetko, čoho som bola schopná. Niekedy je to aj tak dôležitejšie, než za každú cenu prekračovať momentálne limity. Bola som kľudná, bola som tichšia, bola som … bola som to stále ja. Najkrajšie boli správy “po tom”. Ľuďom som sa páčila aj takto a oni nepostrehli, že mi je zle a že som unavená, ubolená. Dokonca napísali, že ak toto nebolo 100%, tak potom chcú zažiť ešte aj to kedy to bude tak. Veľmi to povzbudilo.

Útržok III. – On

Je krásne dosahovať svoje ciele, svoje sny. Je krásne ísť krôčik po krôčiku a vidieť, kam ste sa posunuli, kam ste došli, čo všetko vás to stálo a čo vám to donieslo. Najkrajšie však je, vidieť ľudí, ktorí sú tam – s vami. Od začiatku po koniec. Lebo nie vždy je to tak, nie každý to s vami prejde. On bol tam, sedel v hľadisku a vynímal sa ako osobný strážca. Pri čítaní som sa na neho pozerala a on sa pozeral priamo na mňa. On vedel, že mi nie je dobre, vedel, že mám bolesti, ale bol tam. Aj kvôli nemu som to zvládla, aj pre neho som to urobila. Je krásne, ak vás váš blízky – milovaný podporuje v tom, čo robíte. A možno to nie je práve jeho šálka kávy, ale je tam, usmieva sa na vás, povie vám svoj názor, zachytí signály, podá vám pohár vody…
Som šťastná, že ho mám, že je tam, hoci nie vždy fyzicky, ale je v povzbudení, v peknom slove. Len je mi ľúto, že nie vždy som to videla. No som šťastná, že teraz to už viem, môj zrak sa zmenil a ja znova vidím…

Útržok IV. – Podpora

A keď ste plní lásky, máte chuť ju rozdávať. Viete, že Vám totižto nebude chýbať. Nič, čo dáte Vám chýbať nebude, ak toho máte vo svojom srdci dostatok, ba naopak, viete, že sa to znásobí. A tak som šla ja a on za jeho snami. Rozhovory v aute, podpora, spoločné foto do nášho rodinného albumu. Ja a on, tak ako stokrát predtým, ale stále inak, stále o čosi bližšie…
Jeho čas a môj priestor. Bozk. Zmrzlina. Ruka v ruke. Prechádzka. Slová. Kniha. Klobúk. To sme my. A to je moja podpora jeho sna. A jeho ďakujem.

Útržok V. – Výhľad

Rýchly presun domov. Krátky oddych, veľká láska s malým človekom, ktorý je kúsok zo mňa. Jedlo. Voda. Posteľ. A vyrážame druhykrát. Batoh na chrbát a povzbudenie. Odchádzam od nich, aby som šla sama. Zbieram lesné jahody sladšie než med. Stretám ľudí, ktorí mi núkajú vodu v tej horúčave, ktorí pekným slovom povzbudia. Stretám bežcov, stretám ich a povzbudzujem každého potleskom a slovom. Do poslednej bežkyne a idem za nimi. V ich rýchlych krokoch sa strácajú moje pomalé, oddychové, jahodové a vyhliadkové krôčiky za krásou. Celá cesta je krásou sama o sebe, a ja sama so sebou. Vyšla som – predo mnou sa otvoril les a tam som uvidela krásu. Chvíľu som si oddýchla, poďakovala, zafixovala do svojho srdca a vydala sa na cestu späť. Jahody som tentokrát zbierala pre neho. Odmena za výkon. V cieli som nedostala medailu, ale najkrajšiu odmenu – jeho úsmev, poďakovanie a bozk. On dostal jahody…

Útržok VI. – Odpoveď

Je 4:10 a ja som pred malou chvíľou napísala:
“Sú ľudia, čo majú ODPOVEĎ na všetko…
A potom sú takí, čo ti povedia NEVIEM, a dodajú ALE SPOLU TO ZVLÁDNEME!”
Prišla. Znova prišla nečakane po tom, ak som večer odpadla do postele. Štípu ma nohy. Muselo ma opáliť. Hlava nebolí. Chcem piť. Je ráno. Je chladnejšie. Čo je za deň… a do toho Múza. Myslím na ľudí, čo mám v živote. Akým požehnaním sú pre mňa. Že aj keď mám kopec otázok, oni nie vždy majú odpovede. A to je dobré. Lebo si prisadnú, pozerajú mojím smerom, plece pri pleci a dodajú to nádherné – spolu to zvládneme. A vtedy netreba odpovede. Vtedy odpovede strácajú význam a vy sa tešíte na to, čo budúcnosť prinesie, lebo viete, že ju budete mať s kým zdieľať.
Požehnaní ľudia, čo takéto môžu zažívať a ja som jedna z nich. Dokonca včera som napísala “Sú ľudia, ktorí ti veľmi ublížia, ale vďaka ním spoznáš ľudí, ktorí ti veľmi pomôžu.” Je to tak. A čo je potom viac? Stratiť či získať?

Tento náročný víkend ešte nekončí. Dnes znova náročný deň, keď budem žiť pre milovaných, keď urobím niečo pre seba i pre svet. Teším sa na to, teším sa, že ešte mám dosť energie na život… Dosť príležitostí nechať si zaprášiť topánky alebo zašpiniť ruky od atramentu 🙂 a veľa príležitosti na lásku…

Vaša M.