Ráno po búrke…

Po horúcich dňoch prišla. V noci, za tmy, dala o sebe vedieť hlukom hromu. Zobudila ma, aby som si privrela okno. Mohla som vidieť v odtieňoch bielej a fialovej, ktoré prelínali oblohu obrysy vonkajšieho sveta. Prišla a priniesla vytúžené ochladenie, kvapky plné života. Našťastie len kvapky…

Ráno ma zase vítalo slnko, akoby sa v noci nič nedialo. Ale ono sa dialo. Zem sa napila, kvety sklonili hlávky pod ťažkými kvapkami, čo ich v noci kropili a hmyz si sušil krídelká pred ďalším letom. Vtáci už spievali svoje radostné piesne a ja som neodolala. Vzala som si fotoaparát a vybrala som sa na koniec našej ulice.

Tam, na konci našej ulice sa dejú zázraky. Také tie malé, bežné. Tie, čo hovoria o živote. Ktoré spievajú, bzučia, kvitnú, rodia. Na konci našej ulice je pole. Vidieť odtiaľ Slanské vrchy a opačným smerom východ slnka a východoslovenskú nížinu. Na konci tejto ulice sú nové začiatky, tak ako v životoch ľudí.

V to magické ráno som smela pozorovať prebúdzanie sa krajiny do nového dňa, do života po tom, čo v noci vyzeralo zničujúco. Nejak podvedome som si vzala úplne obyčajnú obuv, žiadnu nepremokavú, žiadnu extra. Len tak, som vybehla plná elánu.

Vítali ma klasy, ktoré čochvíľa vydajú svoj počet. Zlatisté hlávky plné života, ktoré sa leskli v rannom slnku. Šuchotali si snáď o tom, že ani tá hrozne vyzerajúca búrka ich nezlomila. Že aj napriek – a aj vďaka nej – sú silnejšie a budú môcť dokončiť svoje poslanie.

Strácala som sa medzi kvetmi, ktoré som chodila obdivovať s mojim dedkom. Môj dedko ma naučil zbierať a sušiť niektoré liečivé byliny. V zime uvaril najlepší čaj na svete, ktorý vyliečil z jeho smaltovaného hrnčeka snáď všetku bolesť na duši a telu dodal silu. Učil ma pomenovať materinu dúšku, harmanček, kostihoj, iskerník, skorocel, čakanku, divú mrkvu i divé maky. Keby bola moja pamäť dokonalá, pamätala by som si oveľa viac z toho, čo mi rozprával. No aj takto je to dokonalé, lebo si pri týchto prechádzkach spomínam na neho. S košíkom v ruke a ja za ním. Ukazuje a smeje sa, skúša ma, posiela ma po ďalšie a ďalšie rastlinky. Milovala som to, ostali mi krásne spomienky na neho a moje detstvo.

Každým krokom vpred objavujem rastliny, ktoré dvíhajú svoje hlavy k slnku. Prosia ho, aby ich nachvíľu zahrialo a potešilo ich hlávky. Podobne ako my ľudia. Po búrke často dvíhame hlavy k nebu, nastavujeme tvár slnku a hľadáme ten pokoj, ktorý po búrke prichádza.

Čakáme ako čakanky na pokoj v duši. Nechceme už riešiť, len nechať všetko plynúť. Čakať, že sa stane, čo sa má stať. Kvapky dažďa vysuší slnko, dovtedy snáď ešte poslúžia hmyzu ako občerstvenie a my rastieme ďalej.
Silnieme, veď život ide ďalej aj po búrke.

A nielenže ide, ale je krásny aj po búrke. Nové farby, nové vône, sviežosť vzduchu a spev vtákov akoby umocňovali atmosféru toho besnenia pred tým. Len sa treba pozrieť navôkol, treba dvihnúť hlavu a zhlboka sa nadýchnuť. Toľko farieb, toľko tvarov, vôni, zvukov…toľko toho ešte môžeme vidieť, keď náš zrak neostane upretý iba k zemi…

Neostala som len stáť. Kľakla som si, aby som urobila tento záber. Kolená som mala od blata a trávy, ale tento pohľad hovorí o mnohom. Keď kľačíme, môžeme vidieť svet inak. Možno sa zdá, že to čo leží na zemi už nemá čo svetu povedať.
Ja som sa zo zeme ponúkla. Viem, že sused, ktorému patrí sad so stromami, by ma sám ponúkol, tak som sa nebála a ochutnala. Dedo ma učil, že najsladšie sú tie, čo samé opadnú. Týmto pomohol dážď, ale niekedy sú práve tie najsladšie.

Mušky a motýle, včielky a čmeliaky. Všetko sa prebudilo ako z knihy o svätojánskych muškách, aby plnili svoje úlohy. Žltá farba ich veľmi láka. Veď práve na tej zelenej vyzerá očarujúco a vábne. A všetko znova zapadá do mojich krásnych spomienok.

Nekonečné pole plné krásnych kvetín. Nekonečné, ako búrka počas jej trvania, krásne ako ráno po jej skončení. Ako my ľudia, každý sme výnimočný a spolu tvoríme takýto nádherný svet.

Keď som prišla domov, Sara mi hovorí:
“Mamka pozri sa aká si špinavá.”
Pozrela som sa dole, topánky premočené až mi “čvachtali”, špinavé ako moje kolená.
S úsmevom na tvári jej hovorím:
“To nie je špina Sari, to je dotyk so životom.”
Povedala som jej, čo všetko krásne som videla, ukázala som jej fotky a ona radostne na mňa s úsmevom vyhŕkla:
“Mamka, nabudúce ma prosím vezmi so sebou…”

Som rada, že som Vás mohla pozvať na túto malú prechádzku nielen na jedno pole na konci jednej ulice, ale aj do spomienok jednej ženy, ktorá miluje život po búrke. Nielen tej, čo v noci zasiahla svet, ale aj takej, čo prehrmela jej životom…

S láskou Vaša M.

Pridaj komentár

RELATED POST

Útržky…

Je to náročný víkend - a to ešte neskončil. Je nedeľa ráno - 4:10. Už vyše hodiny rozmýšľam. Chcela som…

Si milovaná…

Som milovaná, pozerám sa do zrkadla a hovorím si to s radosťou. Nezáleží na tom, koľko ľudí ma miluje, koľko…

Aký bol … 2018

Pohľad na rok 2018 očami Troch bodiek... a čo bude ďalej...

Plakala som…

Dnes som plakala. Tak od srdca, keď Vás premôže nádej, keď vám padne obrovský balvan z duše a vy sa…