Mám rada staré veci, ktoré majú za sebou nejaký príbeh. Možno si domyslieť, že ich snáď držal v rukách ten či onen. Ako sa z nich ich majitelia tešili…

Rada chodím na trhy, kde predávajú takéto veci, do bazárov a vyhľadávam práve tie nedokonalé kúsky, ktoré majú prasklinku, alebo nejaký oťuk. Nie nové a dokonalé, nie krásne na oko, ale krásne pre srdce a pre dušu.

Môj manžel dobre vie, že to milujem, preto keď niečo také vidí, zastaví a povie, aby som sa tam šla pozrieť. V obchode utekám do oddelenia poškodených vecí, možno je to divné, ale práve také, ktorým niečo chýba sú pre mňa tie najkrajšie. Kvet v nich bude ešte krajší, alebo… Len moje srdce šťastnejšie, že dalo šancu niečomu, čo mohlo skončiť na smetisku.

Mám rada starých ľudí, práve preto, že niečo zažili. Ich príbehy sú plné. Plné až po okraj a ako ich vedia s odstupom času vyrozprávať, s láskou i bolesťou, ale zmierení. Milujem starých ľudí práve pre ich vrásky, prasklinky, pády, jazvy, pre ich príbehy, ktoré dávajú nádej, že to, čo sa zdá, že skončí na smetisku ľudských súdov, môže dopadnúť naopak veľmi dobre pre jednotlivca.

Ernest Hemingway napísal:
“Svet zlomí každého, a potom sú mnohí silní tam, kde ich zlomil.”

A práve preto mi starí ľudia ukazujú silu tam, kde by sme si mysleli, že zlyhali. Vstali z popola a nevzdali sa, šli ďalej a možno v danej chvíli potupení, zlomení, no neskôr silní a vyrovnaní podávajú svojím príbehom správu o tom, čo je život.

Staré japonské umenie hovorí, že ak máte niečo rozbité, prasknuté, nevyhadzujte to. Dokonca hovorí o tom, aby ste to opravili tak, že zvýraznite praskliny. Mnoho ľudí chce mať dokonalý život, aby nebolo vidieť ich zlyhania. No toto umenie hovorí opak. Dokonca na spojenie popraskaných vecí používa zlato. Vzácny materiál na takú obyčajnú poškodenú vec.

O čo viac by sme mali zlatom zaceliť naše rany, pády pozdvihnúť a nimi si dať dokopy náš život. O čo viac je človek ako nejaká vec. A taktiež by sme sa takto mali pozerať na iných ľudí. Nepripomínať ich pády ich zlyhania, ale s láskou pochopiť ich praskliny, ich črepiny nevyhadzovať a neničiť ešte viac. Veď opravená nádoba môže tak isto poslúžiť ako nová, ba dokonca, tá scelená zlatom môže potešiť aj našu dušu.

Toto umenie sa volá “umenie sceľovania”. Hovorí o tom, že bežná vec, ktorá sa poškodí vie slúžiť ďalej, ba dokonca získava novú identitu, zmysel, krásu, jedinečnosť. Hovorí nielen o tom, čím bola nádoba predtým, ale aj o tom, čo sa jej stalo a aká je teraz. A predovšetkým – zlatom v jej prasklinách ukazuje na to, čo ju spája, že je to silné, že je to niečo jedinečné, čo udrží rozbité pokope, čo dokonca zvýrazní jej krásu.

Prajem nám, aby sme nevyhadzovali staré a nevymieňali za nové hneď, keď majú nejakú vadu. Aby sme takto pristupovali k ľuďom a sceľovali praskliny tým najvzácnejším materiálom, aký existuje – odpustením a láskou. Potom priateľstvá a vzťahy nebudú dokonalé, ale rozbité bude scelené a chyby zvýraznené tým najvzácnejším, čo vieme dať.

Spojíme staré i nové, nezabudneme na pády, zvýrazníme ich zlatom, aby sme si pripomenuli, že to, čo nás mohlo rozbiť, nás nerozbilo. Že láska je silnejšia, než akýkoľvek pád a zlomenie.

V Prahe v domove Sue Rider som vo výklade videla misky. Krásne malé modré misky, ktoré ma upútali svojou farbou a prasklinami. Zamilovala som sa do nich na prvý pohľad. Otvárali až o 2 hodiny, ale ja som vedela, že sa po ne musí vrátiť. Po prvé – podporiť myšlienku tohto obchodu a za ďalšie – priniesť si z Prahy originálnu vec. Keď z nich jeme drobné ovocie alebo oriešky, stále sa na ne zapozerám a hreje ma pocit, že som niekomu pomohla, a na druhej strane, oni pomohli mne… U nás doma mám kopec vecí, ktoré nie sú dokonalé, ale neviem a nechcem ich vyhodiť. Majú pre mňa práve preto oveľa vyššiu cenu…

Vaša M.