Žiť v minulosti vlastne znamená nežiť. Žiť totižto znamená uvedomovať si a vychutnávať si to, čo je teraz. Aj keď to nie je ľahké, aj keď to je niekedy smutné a bolestivé, ale byť tu a teraz so všetkým, čo k tomu patrí.

Na minulosti už nič nezmeníme. Nevieme sa tam vrátiť a povedať alebo urobiť to, čo teraz vieme. Urobili sme vtedy najlepšie ako sme vedeli. To, že teraz vidíme veci inak, že vieme ako by sme to mohli urobiť lepšie, nič nezmení. Len nám priťaží, ak si to budeme dookola vyčítať.

Najdôležitejšie je prijať svoju minulosť takú, aká je. Poďakovať sa za všetko a ísť ďalej. Veď práve vďaka nej sme tam, kde sme, taký, aký sme. Neostali sme uväznený na tom mieste a v tom čase.

Odpustiť si

Prvým krokom k odpútaniu sa od minulosti je prijať svoje činy a ich následky. Boli to správne rozhodnutia, alebo to nebolo to najlepšie, čo sme vtedy urobili? Následky nás posúvajú ďalej, alebo nás to zabrzdilo? Ublížili sme iným alebo aj sebe?

Mali by sme prijať fakt, že sme ľudia. Ľudia, ktorí robia chyby, nie sme výnimkou, ktorá nikdy žiadnu chybu nespravila. To, že sme teraz tam, kde sme, má nejaký význam.

Prijať svoje chyby a zlyhania je začiatkom sebalásky. Nájsť v sebe to miesto, kde to bolí a odpustiť si je znakom veľkej vnútornej sily. Je to začiatok uzdravovania sa. Milovať sa aj kvôli chybám z minulosti, aj napriek tomu, kam sme tými chybami došli.

Odpustiť si a prijať svoju minulosť. Povedať si nahlas – Odpúšťam si, za to, čo sa stalo, čo som urobil a kam ma to zaviedlo. Pripustiť, že aj napriek chybám sme dobrým človekom, ktorý má právo žiť šťastne ďalej. Áno žiť ďalej a nie ostať zaseknutý v minulosti.

Prečo lipneme na minulosti?

Dookola si odohrávame danú situáciu, čo by sme povedali alebo spravili inak. Kde by sme teraz mohli byť a ako by sme sa mohli mať lepšie. Vyčítame si, že sme to spravili tak, či onak.

My sa vlastne dobrovoľne trýznime. Akoby pocit viny, hanby a hnevu nás mal dostatočne vytrestať. Možno sme boli naučený, že za zlý skutok sa trestá, že až keď si odpykáme trest je nám odpustené. Až keď niekto stanoví, čo máme urobiť a ako to odčiniť, budeme znova “dobrým” človekom.

Lenže toto nie je láska. Nie sme malé deti, ktoré treba vychovávať a trestať, aby sa tak naučili robiť veci správne. Sme dospelí ľudia, ktorí sa rozhodujú na základe vlastných citov a rozumu. Dôsledky našich činov nás učia mnohému, ale je na nás, či sa na to budeme pozerať s láskou alebo sa budeme trestať.

Strach

Strach pohnúť sa vpred v nás posilňuje túžbu zostať v minulosti. Možno nám v tej minulosti bolo dobre. Možno situácia, v ktorej sme sa na základe nášho rozhodnutia ocitli je ťažšia, než bola vtedy a my si to vyčítame. Často je to tak, že k rozhodnutiam nás niečo vedie. Buď fakty alebo nejaký vnútorný pocit, na základe ktorého sa rozhodujeme. To, že časom sa tieto pocity vytratia a my ich prestaneme vnímať tak intenzívne ako v danej chvíli, alebo fakty nadobudnú iný rozmer, neznamená, že sme sa vtedy rozhodli zle.

Odpútanie sa od prítomnosti

Niekedy sa do minulosti vraciame preto, že chceme odvrátiť pozornosť od prítomnosti. Ak nám teraz niečo neklape vo vzťahu, vraciame sa k tomu minulému vzťahu a porovnávame.

Lipneme na predstave o tom, aké to bolo vtedy lepšie. Začínajú výčitky. Avšak nevieme s istotou povedať, čo by bolo keby. Nahovárame si však, že by sme sa mali lepšie. Nevnímame prítomnosť a to, čomu nás prítomnosť učí.

Minulosť nás už svoje naučila, teraz je rad na prítomnosti. No keď žijeme ustavične iba v spomienkach, nedovoľujeme jej to. Unikajú nám ďalšie cenné informácie, životné skúsenosti. Nevnímame prítomnosť takú aká je, ale cez okuliare minulosti.

Následky

Žiť v spomienkach na minulosť nič nezmení. Iba nám to spôsobí problémy do budúcna.

• Premrháme prítomnosť. Nedokážeme sa tešiť a užiť si prítomnosť. Nevytvárame si nové zážitky a radosti, ktoré dnešok prináša.
• Bránime sa tak príprave na budúcnosť. Nevieme si určiť nové ciele a motiváciu dosahovať ich.
• Narušíme schopnosť rozhodovať sa. Ak sa nevieme vyrovnať s tým, čo sa stalo, nevieme prijať rozhodnutia o tom, čo je pre nás najlepšie. Pochybujeme o sebe.
• Zbytočne si ubližujeme. Vracanie sa do minulosti a rýpanie sa vo veciach, ktoré už zmeniť nemôžeme nám ubližuje. Sami si tak dobrovoľne ubližujeme a spôsobujeme si zlé obdobia.
• Idealizovanie si minulosti nám spôsobuje problémy v súčasnosti. Presviedčame seba samého, že vtedy to bolo ľahšie, krajšie, šťastnejšie. Pravdepodobne však zabúdame na to, že ak došlo k zmene, tak to také úžasné nebolo, lebo by to trvalo dodnes.
• Škodíme svojmu zdraviu. Upínanie sa na minulosť zvyšuje riziko zápalov v tele. Podľa prieskumu Univerzity v Ohiu sme potom náchylnejší na srdcovo-cievne ochorenia, rakovinu a demenciu.

Ako z toho von?

Je potrebné zmeniť svoje myslenie. Určiť si postupy a kroky, ktoré budeme vedome dodržiavať, až nám nakoniec pomôžu aj na nevedomej úrovni.

1. Presný čas – stanoviť si čas, ktorý danej veci budeme venovať. Ak sa chcete o tom baviť s priateľkou, povedzte si, že tomu dáte hodinku a skúste si stopnúť čas. Budete hovoriť to najdôležitejšie a potom sa dohodnite na tom, že si môžete zavolať na pól hodinu. Ak si potrebujete niečo poriešiť sama, povedzte si, že si na to dáte 20 minút a potom sa budete znova venovať svojej činnosti.
2. Myslite na niečo iné. Pripravte si plán. Ak sa pristihnete pri tom, že ste opäť v minulosti, oplakávate dávne chyby, zamerajte svoju myseľ niečím iným. Aký koláč upečiete, alebo komu pomôžete. Skúste sa sústrediť na niečo, čo pomôže iným – napíšte povzbudzujúcu správu niekomu, kto to možno potrebuje.
3. Určite si plány do budúcna. Na to, aby sme neostali v minulosti potrebujeme žiť v prítomnosti a pozerať do budúcnosti. Zriaďte si denník a vypíšte si svoje ciele. Malé i veľké. Napíšte si konkrétne kroky, ako ich dosiahnuť. Hľadajte riešenia.

Zo života

Osobne som v živote urobila veľa hlúpostí a chýb. Malých i veľkých. Ak by som to mala zhrnúť, ani jeden skutok neľutujem. Áno viem, mohla som to urobiť inak, nebola by som tam, kde som. Ale tieto výčitky by ma len vtiahli do kolotoča, z ktorého som sa rozhodla vystúpiť.

Hodiny a dni v posteli. Výčitky a sebaubližovanie. Nakoniec som sa zmierila sama so sebou. Odpustila som si a na ten okamih si pamätám. Všetky myšlienky, ktoré smerovali do minulosti som si písala. Na základe toho všetkého som rozbehla projekt TRI BODKY… Rozoznala som, kedy sa utápam a kedy analyzujem. Utápať sa je vlastne ľutovať sa a obviňovať. Analyzovať je pochopiť, prijať sa a hľadať poučenie.

Vyšla som z toho ako silnejší človek. Človek, ktorý má plány a sny. Túži žiť a na minulosť sa pozerá s láskou a vďakou. Len kým som na to prišla, bolo to bolestivé. Hnevala som na všetkých a v prvom rade na seba. No život mi unikal pomedzi prsty.

Mne osobne pomohlo mať ciele. Malé plány, ktoré odpútali moju pozornosť a hnali ma vpred. Jasné, že je potrebné si poplakať a potrúchliť. Vypustiť zo seba to všetko nahromadené. Ale všetko má svoj čas. Každý pohár sa naplní a treba si povedať aj dosť. Pozbierať sa a ukázať, že to, čo sme sa naučili nás robí lepšími ľuďmi.

Tipy na záver

A ak si neviete rady, vyhľadajte odbornú pomoc. Tieto stavy vás vedia rýchlo dostať do depresie. Hlbokej a temnej depresie, z ktorej niekedy sami nevieme nájsť cestu von.

Ak si chcete ešte niečo prečítať, odporúčam článok o tom, ako sa nezavďačovať všetkým.
Ako neplytvať svojimi silami.
A ako sa nebáť zmeny.

Na mojom blogu nájdete viac článkov o tom, ako si zlepšiť svoju psychickú silu. Určite odporúčam články o manipulátoroch a manipulácií. Veľa vecí sa dozviete aj tam, hoci možno takých ľudí nepoznáte, ale viete ich neskôr včas odhaliť.