Dnes som plakala.
Tak od srdca, keď Vás premôže nádej, keď vám padne obrovský balvan z duše a vy sa môžete znova nadýchnuť, akoby ste doteraz ani nedýchali.

Akoby som zazrela to svetlo na konci tunela, o ktorom som stále vedela. Vedela som, že tam je, vedela som kadiaľ ísť, šla som.
Nikdy som nevedela ako dlho to ešte potrvá, koľko síl budem potrebovať, koho pri tom stratím a koho naopak nájdem.
Našla som, to čo som nehľadala, ale mala nájsť. Stratila som, čo som stratiť nechcela, ale prijímam a verím, že to tak má byť.
Dostala som objatia o ktorých som ani nedúfala. Prišli akoby nie On ich potreboval, ale akoby vedel, že ich potrebujem ja.
Znova započul tichý tón mojej duše…

Zrazu aj tie kvety na stole mali krajšiu farbu, a vzduch voňal človečinou a láskou.
Slnko sa predralo cez mraky, akoby ma chcelo pohladiť po dňoch plných temnoty.
A slzy boli zrazu oslobodzujúce, boli tichom môjho pokoja a pokojom môjho ticha.
Plápolajúce svetlo sviečky mi pripomínalo, že k životu je potrebný kyslík. Ten, čo zaplní pľúca aby mohlo srdce biť.

A bilo, ako zvon.
Zvon, ktorý dáva najavo, že to, čo sa končí je len novým začiatkom pre tých, čo dávno prestali dúfať.
Zvládla som to, sama, ale nie opustená. Zvládla som to, a môžem si potľapkať plece za odvahu a silu.

Ďakujem ženám, ktoré boli ženami na pravom mieste – po mojom boku.
Ďakujem mužom, ktorí boli mužmi a ich slovo malo váhu.
Ďakujem tým, ktorí ešte stále veria v dobro a lásku. Lebo nielen v rozprávkach víťazí, ona víťazí,
len my to niekedy našimi ľudskými očami nevidíme…

s láskou M.