Vaše príbehy sú také silné a Vy ste také krásne. Krásne, lebo ste ich zvládli, hoci ste boli rozbité, na kolenách, v plači. Vstávate po pádoch a hľadáte riešenia. Túžba po pokojnom živote Vás ženie vpred.

Takto to je aj v prípade Janky. Tá mi napísala o jej životnej ceste a dovolila mi zdieľať s Vami jej príbeh.

Janka je 40 ročná žena, matka dvoch dcér – 16 a 12 ročných. Manželka a živnostníčka. Celkom pokojné a spokojné manželstvo trvalo približne 10 rokov. Posledných 8 je to už iba divadlo.

“Zmena nastala, keď sa nám narodila druhá dcéra. Ja som mala oveľa viac povinností popri dvoch deťoch. Moju prácu som veľmi nestíhala, ale o to viac som sa snažila mať pohodovú rodinnú atmosféru. Vychované deti, postarané o domácnosť a manžela.”

Janka rozpráva, ako sa manžel začal pomaličky sťažovať, že neprispieva do rodiny, začal jej vyčítať, rôzne drobnosti, ktoré popri deťoch nestihla spraviť. A tak Janka začala znova pracovať z domu. Tak ako jej to čas a deti dovoľovali. Zlepšila o troška rodinný rozpočet, ale ani to nepomohlo. Vzdialili sa s manželom aj citovo.

Akoby sa nič nerátalo

“Cítila som sa hrozne. Akoby sa všetky tie domáce práce nerátali, akoby starostlivosť a výchova o dievčatá bola zadarmo. Nebola, bol to môj čas za ktorý mi nikto neplatí tak, ako jemu. Akoby všetko bolo o peniazoch. Moje potreby boli nepodstatné a plány do budúcnosti žiadne.”

Janka priznáva, že keď mala mladšia dcérka 4 roky, uvažovala o rozvode. “Takto som ďalej nechcela žiť. Porozprávala som sa s manželom, aby sme sa nejak rozumne dohodli. Po tom, ako ma vysmial, že by som si bez neho neporadila a neprežila ani mesiac, som o sebe začala pochybovať.”

Jej sebavedomie kleslo na nulu, ako hovorí. Roky okolo domácnosti a dievčat si vyžiadali svoju daň. Prestala si veriť v profesionálnej oblasti a pracovala iba z domu. Nebol to príjem, ktorý by ju uživil. Mala snahu sa vzoprieť jeho názoru a posielala životopisy. Ale keď jej neprišla ani len zamietavá odpoveď, tak to vzdala. Po ôsmych mesiacoch posielania a upravovania motivačného listu a životopisu si skutočne prišla ako neschopná.

“Prijala som fakt, že si bez neho neporadím. Všetci naokolo – všetky firmy, ktoré mi ani len neodpísali, ktoré mi nedali šancu, ma v tom utvrdzovali. Pracovala som po nociach, keď deti spali, a potom ráno začal kolotoč domácich prác a starostlivosti o dievčatá a rodinu. Láska sa už dávno vytratila spolu s úctou a vďakou. Boli sme si cudzí. Nedotkli sme sa jeden druhého mesiace a ja som ani nemala chuť mu dovoliť, aby sa ma s takýmto prístupom vôbec dotkol.”

Boli to ťažké chvíle, ako hovorí. Nevidela cestu von. Prijala fakt, že takto to bude musieť prežiť do konca života. A to ju ubíjalo ešte väčšmi. Depresie, prestala sa o seba starať, všetku energiu venovala rodine a práci. Ale nie preto, že ju to napĺňalo, ale preto že jednoducho musela. Dcéry miluje nadovšetko a len to ju hnalo zostať.

Naša rodina bola divadlo

“Naša rodina bola divadlom. Veľkým krásnym divadlom pre svet. Krásny dom, spokojný pracujúci manžel, ktorý sa vie postarať. Žena, ktorá je šťastná, lebo nemusí do práce a môže byť celé dni doma a venovať sa deťom a tomu krásnemu majetku.”

Bolo to divadlo, kde za oponami ľudia ticho plakali. Janka ani len netušila, že to môžu vnímať aj jej dcéry. Snažila sa pred nimi všetko skrývať. Ale deti hoci nevidia, cítia. Ako Janka písala, raz za čas sa jej dievčatá spýtali, prečo si s tatkom nedajú pusu alebo sa nechytia za ruky. Nevenovala tomu pozornosť a ani im neodpovedala.

Prišla za mnou dcéra

“Všetko sa zmenilo jeden večer. Bolo desať hodín, myslela som si, že dievčatá už spia. Mali vtedy 15 a 11 rokov. Manžel pozeral v obývačke televíziu a ja som vo svojej dielničke potichu pracovala. Niekto zaklopal na dvere, bola to staršia dcéra. Chcela sa porozprávať. Mali sme ako matka a dcéra dobrý vzťah.”

Janka prisunula stoličku pre dcéru a tá začala rozprávať. Janka sa rozplakala.

“Moja dcéra sa ma spýtala, ako dlho chcem takto ešte žiť? (ešte teraz pri týchto slovách plačem). Povedala mi, že ona vidí, že nie som šťastná. Že som výborná mama a ony ma ľúbia, ale že vidia, že sa veľmi trápim.”

Taký šok Janka nezažila, myslela, že sa jej všetko darí schovávať, že tá hra na divadlo je dokonalá, veď zvonku to nikto nepostrehol.

“Rozplakala som sa tam, pred mojou dcérou. Povedala som jej, že to robím pre nich, aby boli šťastné a spokojné, aby mali rodinu, zázemie. A ona mi na to povedala, že ona chce, aby som bola šťastná ja. Že spolu to všetko zvládneme. Viem, že miluje aj svojho otca, váži si všetko, čo pre nás robí, ale chce asi viac. Chce skutočne fungujúcu rodinu.”

Možno si myslíme, že to deti nevidia, ale cítia to. Tie malé tomu možno ešte nerozumejú, ale vnímajú, čo sa deje. Janku čakali ťažké dni a noci. Stále rozmýšľala, aký príklad dáva svojim dcéram. Chce, aby raz takto žili aj ony, lebo to takto videli a budú si myslieť, že to je takto správne?

Začala zmena

Janka sa rozhodla. Dala si pól roka na to, aby si svojou prácou dokázala vytvoriť úspory. Šetrila kde sa dalo. Pracovala pilnejšie. Posilnila sa na duchu a začala pracovať na svojom sebavedomí.

“Staršia dcéra mi s úsmevom na tvári po mesiaci vraví, ako som sa zmenila. Áno, zmenila som sa, začala som na sebe pracovať. Znova som mala cieľ. Mojím cieľom bolo postarať sa o seba a moje dcéry aj za cenu toho, že sa budem musieť rozviesť. Vedela som, čo ma čaká a vedela som, že to zvládnem.”

Janka si našla externé spolupráce, získala nejaké zmluvy, ktoré jej mesačne zabezpečili malý, ale stabilný príjem. Pracovné nasadenie a radosť bola o to väčšia, že jej to pomáhalo dosahovať jej cieľ.

Padlo rozhodnutie

Po pól roku sa Janka porozprávala s manželom. Povedala mu, ako sa cíti, ako ju to ničí takto žiť a aký dopad to môže mať na deti. Vysmial ju. Znova ponížil, že bez neho to nedá. Ale tentokrát si už bola vedomá toho, že to zvládne.

“Povedala som mu, že sa chcem rozviesť a zajtra vypíšem papiere.”

Samozrejme, že tomu jej manžel neveril. Myslel si, že ho zastrašuje. Ale Janka to myslela vážne. Sú po rozvode viac ako pól roka. Ona s dievčatami v menšom byte. V kútiku má svoju dielničku, aby mohla pracovať.

“Zatiaľ všetko zvládam. Keď majú dievčatá voľnú chvíľu, prídu a pomáhajú mi. Veľmi rady to robia. Sú spokojnejšie aj keď žijeme skromnejšie. Máme čas na úprimné rozhovory a ja žijem. Vidia svoju mamu šťastnú. Aj s otcom majú pekný vzťah, do toho ja zasahovať nechcem. Potrebujú aj jeho, chodia tam rady.”

Všetko zvládneme

“Pamätám si slová mojej dcéry, že všetko spolu zvládneme. Je mi pri nich smutno i veselo. Smutno, že mi to muselo povedať moje vlastné neplnoleté dieťa. A veselo, že je to ozaj tak. Spolu všetko zvládame. Nie je to ľahké, ale konečne žijem.”

Moje dcérky sú spokojnejšie a vidia skutočný život – nie divadlo, za ktorého oponami v tichosti plakali aj ich srdcia.

Silné ženy

Janka je príkladom silnej ženy. Ženy, ktorá odmietla hrať divadlo a chcela žiť skutočný život. Vedela, že to nebude ľahké a ani to ľahké nie je, ale bola ochotná do toho ísť. Dáva príklad svojim dcéram. Dáva príklad nám, ženám a matkám. Pracuje na sebe a rastie, mení sa žije.

Prajem všetkým ženám, ktoré bojujú za svoj život – úprimný, bez divadiel. Bojujú za svoju sebahodnotu, aby mali dostatok síl. Aby ich deti ich mohli vidieť skutočne šťastné mamy a ženy.

Ak si chcete prečítať viac príbehov, pozrite si kategóriu ROZHOVOR, ktorú zapĺňam Vašimi skutočnými príbehmi.
A o budovaní svojej psychickej sily si prečítate v kategórií OSOBNÝ ROZVOJ.
AKO ROZOZNAŤ MANIPULÁTORA A AKO SA MU BRÁNIŤ? Možno Vás zaujíma aj táto téma.