Maľujem. Vo svojom voľnom čase roztiahnem na kuchynskom stole rovno pod lustrom všetky moje štetce, farby i papiere. Maľujem ako amatér, ktorému nikto nikdy nevysvetlil, ako sa vodové (akvarelové) farby správajú. Učím sa, skúšam, ťahám, prelínam, močím papier – raz málo a raz veľa. To všetko k tomu patrí. Zopár ne

podarkov. Veď čo, nejdem to predávať.

Tak som mala zopár obrázkov. Čo s nimi? Rozdala som. Urobiť radosť najprv sebe, urobiť si relax a psychohygienu pri maľovaní, pri hudbe, atmosfére a potom niekomu, kto sa poteší z nedokonalého dielka. Dielka, do ktorého som dala v danú chvíľu všetko.

Veľmi rada maľujem veľryby. Asi preto, že keď mi kolegyňa pred rokom prvykrát dala vyskúšať v práci akvarel, tak som maľovala veľrybu. Tam nie je veľmi čo pokaziť 

Kúpim rámček a skúšam, ktorý sa k obrázku hodí. Veľrybka skončila v drevenom. Darovala som ju jednej pani do detskej izbičky. Nádherné fotky – nádherný dom – nádherný blog. Danielkova detská izbička je úžasná a ja som bola nesmierne rada za fotky, za atmosféru a že môžem kúskom prispieť aj ja.

Na základe jej fotiek ma oslovila pani s prosbou, či by som aj im nenamaľovala veľrybku. A to sa už začalo vo mne niečo búriť. Toto je už doslova objednávka. Hmmm, čo ak to nezvládnem, čo ak… a dokonca mi pani poslala ilustračný obrázok a tam bolo zopár veľrýb pod sebou. Tri veľryby? To fakt?! Upozornila som ju, že to teda mám ako hobby a neviem, ako to môže dopadnúť. Dohodli sme sa na cene – skutočne iba ako príspevok na ďalšie akvarelové papiere. Pustila som sa do toho. Milujem výzvy. Takto to dopadlo – osadené do rámu s paspartou.

S objednávateľkou sme sa dohodli, že obrázok chce vidieť až naživo. Žiadne fotky vopred, že ona mi verí a teší sa na to, čo príde. A tak som teda čakala. Netrpezlivo, či splním požiadavky a či sa bude páčiť.

Čo myslíte, páčil sa? Vám by sa páčil?