Je neskoré ráno, sobota. Ležím v posteli a píšem kamarátke, ako rada by som napísala tento článok. Píšem prvých pár viet a dodávam len … – tri bodky, ktoré budú pokračovaním, ak budete čítať.

Mám chuť napísať Vám o včerajšku. Nie kde to bolo, kto tam bol, ako to bolo, kedy to bolo, ale tak, srdcom a od srdca.

Bola to “dámska jazda” – keď sa ženy dohodnú, že idú vypnúť. Keď sa pekne oblečú, keď sa týždeň vopred dohadujú kedy, kde a ako. Keď si pomáhajú a dolaďujú detaily. Keď zabezpečia starostlivosť o deti a môžu si nachvíľu vydýchnuť, lebo vedia, že ich malé lásky sú v bezpečí. Ony sa môžu s týmto pocitom ísť znova stretnúť so sebou. So životom.

Včera tam bolo veľa ľudí. Veľa žien i mužov. Ale ja Vám idem napísať o ženách. Malých i veľkých. Čiernych i ryšavých. Krátkovlasých i s vlasmi až po kolená. V lodičkách i balerínkach. Mladých i zrelých. Videla som ich jednu za druhou. Najprv očami – my ženy to vieme. Zhodnotiť, má pekné šaty, účes, pekne nalíčená, krásnu farbu vlasov. No potom som mala možnosť ich sledovať. Byť súčasťou toho spoločenstva ženskosti. Za ich každým úsmevom a pohľadom sa skrýval príbeh.

Príbehy žien sú silné.

Príbehy žien sú silné a ženy sú vďaka svojim životným príbehom silnejšie. Na jednej som si všimla náhrdelník. Bol krásny, ale viete čo bolo ešte krajšie, ako jej zvýrazňoval jas v očiach. Poznám troška príbeh, ktorý táto silná žena prežila. Nezmôžem sa na viac iba ako na obdiv a úctu. Krásna vo svojej podstate, ženská, nežná i silná. Jej ramená boli dostatočné skúšané životom, aby ju ten večer mohli niesť ako Bohyňu. Vraj nemá dokonalé telo, tu toto a tam zas hento. Keby sa mohla vidieť mojimi očami. Keby nachvíľu mohla vidieť to, čo vidím ja. Nevidela by náhrdelník ako šperk, ale videla by seba ako ten najskvostnejší šperk ktorý mohol náhrdelník hrdo dostať.

Pozerám sa cez stôl na dámu. Mladú vekom a vedľa nej životný partner. Nemá to ľahké, bojuje. Ale stále vidím iskru v jej očiach. Vidím, ako chce žiť aj napriek všetkému, čo život prináša. Teší sa, hudba ju roztancuje, vibrácie života v nej znova prebúdzajú ženskosť, o ktorej možno netušila. Chce sa hýbať celý večer, nechce prestať, lebo jej to dáva znova pocit, že žije. Že ho žije tak, ako v danú chvíľu chce.

Neďaleko sedí moja priateľka. Tmavovláska. Pozerám na ňu a mám chuť jej pochváliť – šaty – nie šaty nie. To nie je tým, ani účesom. Hľadám správne vyjadrenie toho, čo vidím. Čo cítim pri pohľade na ňu. Žiari. Tak že jej vlasy, oči, šaty – všetko na nej dodáva jej energii punc. Zlatý punc podčiarknutý priateľstvom. Jej príbeh poznám “dokonale”. Poznám cez slová, cez pocity, cez situácie. Ale nepoznám ju takúto. Krásnu so všetkým, tak ako je v tento večer. Vystretá na stoličke sleduje orieškovými očami svet. Učíme sa hovoriť si, aké sme krásne. Učíme sa byť si oporou v tom neľahkom údele, ktorý si nesieme. Učíme sa spolu plakať i smiať sa. A s ňou to ide. Silná vo svojej viere, že všetko bude dobré. Silná vo svojej viere. Silná za mužov, ktorí nevedia povedať to, čo mi ženy potrebujeme počuť a tak rada nám to tlmočí. Matka, ktorú obdivujem a vážim si ju. Niekto, kto pozná moje tajomstvá, ale nemusím sa báť, že ich zneužije proti mne. Tá, s ktorou sa cítim v bezpečí.

ŽENY

Každá iná, je ich tam veľa. Nemala som možnosť ich spoznať. Nemala som možnosť s každou rozprávať. Evka, Katka, Janka, Stanka, Mirka, Ľudka, Peťa… desiatky krásnych mien ktoré sa radi nosia na ich hlavách ako korunky, ktoré by som im najradšej udelila za ich životné osudy. Korunky, ktoré možno nevidieť v bežnom živote, ale keď človek spozná príbeh “za tým”, pochopí. Pochopí potom celý význam honosného procesu korunovácie kráľov. Taká žena si zaslúži všetku pozornosť, lásku, vynaloženie všetkého úsilia.

Tancujú, do tanca ich ťahá rytmus hudby. Vlnia sa a poskakujú, hýbu rukami, nohami a vlasmi. Akoby ich v tanci nič neťažilo, akoby tancom každá jedna žila svoj príbeh. Nech je akýkoľvek, v tanci sú krásne. Tie silné ženy zjemnia. Rany ich srdca sa v tanci nachvíľu utíšia a prehluší ich hudba. Vibrácie zvuku prenikajú telom aby mohli oživiť každú bunku, ktorá sa cíti zabudnutá. Každý kúsok tela, ktoré zabudlo aké úžasné je byť ženou. Aké krásne je byť krásnou.

Cítim

Medzi týmito ženami sa cítim. Žijem. Medzi nimi voniam ženskosť a čerpám lásku. Oči mi zaplavuje nádhera ich tvarov a srdce nádhera ich osudov. Zanechávajú stopu a nádej, že všetko sa dá. Nech nás stretne čokoľvek, sme síce nežnejšie pohlavie, ale to neznamená, že sme slabšie. Cítim ich vône, vône bolesti, rán, týrania, rozvodov, podvodov, opustení, ohováraní, ublížení… Ale cítim aj ich silu. Že sú tu, že to nevzdali, že sa vedia radovať, že vedia znovu tancovať na vysokých opätkoch, aj keď ich bolia nohy. Metafora hodná života. Vieme ísť ďalej, aj keď to bolí.
Cítim sa medzi nimi dôležitá. Každý príbeh má dôležitosť. Za každými očami sa skrýva to, čo by som chcela pochopiť. Možno nikdy nepochopím úplne, ale stačí, že ma vzali medzi seba. To stačí, lebo viem, že tam môžem byť sama sebou.

Ďakujem

Tento článok nie je oslavou ženstva. Dokazovaním, aké sme úžasné, feministky, čo všetko bez chlapov dokážeme a že mi im aj ukážeme. Toto je moje malé ďakujem Veľkým ženám. Že žijú svoje životy, svoje príbehy a stále sú pri tom ženami. Jemnými ale silnými. Ubolenými ale krásnymi.

Ak si žena a čítaš tieto riadky, je to aj o tebe. Ďakujem Ti, že si, že žiješ svoj život najlepšie ako vieš. V mojich očiach máš korunku, si korunovaná kráľovná bežných dní, keď nevládzeš, keď padáš a zlyhávaš. Tak ako si korunovaná kráľovná výnimočných večerov. Keby si sa mohla vidieť mojimi očami, nevidela by si nedokonalosti tvojho tela, ale nádheru tvojej duše.

Miluj sa. Miluj sa, lebo si kráľovná svojho života a učíš svoje princezné a svojich princov ako “byť” s tým všetkým, čo nám prináša nažive. A tým myslím naozaj nažive.

S láskou tvoja M.