Je piatok. Vonku je hmla a ja mám konečne druhý deň v pracovni teplo. Nesiem si horúci čaj na môj pracovný stôl a rozmýšľam. Hrajem sa s myšlienkou, ktorá mi víri v hlave už dlhú dobu. V krabici pod stolom čakajú na svoj čas kovové smaltované hrnčeky.

Sedím a pozerám do vlhkej chladnej hmly, čo sa rozlieha za oknom a signalizuje, že v blízkych dňoch bude potrebné sa príjemne zohriať. Možno aj pri šálke čaju s dobrou knihou… Možno…

Je piatok poobede, taký čas, keď sa Vám už možno ani nechce. Ale mne sa chce. V hlave mám nápady, na stole kopec nedokončených projektov. A už je tu. Chytám ho do predstáv a ruky mi behajú po klávesnici, hrajú sa s myškou a vznikajú prvé hrnčeky – smalťáčiky.

Jednoduchý vzor a odkaz, čo napovie veľa za Vás. Hrajem sa, skúšam, tlačím a lisujem. Na prvý som sa tešila ako malé dieťa na darček. Rozbaľujem ešte horúci a híkam od radosti. To je krása, keby som si ich tak mohla všetky nechať. A ďalší a ešte jeden. Spolu ich bolo 4. Fotím ešte pod strešným oknom, ktoré zachytáva posledné svetlo zvonku. Také tie vintage, romantické a zasnené fotky. Snáď Vás oslovia, snáď povedia čo majú. Že taký smaltáčik, to je také malé retro, také to babičkine pohladenie duše.

Smaltované hrnčeky sú nepravidelného tvaru a preto je možné, že niekde ostane potlač akoby svetlejšia. Podľa mňa táto ne/dokonalosť dodáva špecifický výraz a zdôrazňuje tú originálnu hodnotu hrnčeka.

Hrajem sa s hrnčekom, prevraciam zo strany na stranu. Obzerám a teším sa. Nahodím ich na web. Prešlo pár minút a majú svojich majiteľov. Ozývajú sa ďalší a ja strávim pondelok ich výrobou. Každý jeden si pomojkám, poprezerám a prehodím s ním pár slov. Veď, originálna tvorba je o tom, že do nej vkladáte svoje srdce, svoje slová.

Moje slová na takýchto hrnčekoch, kto by to bol povedal. A budú tešiť, budú láskať, budú vyznávať…

ĎAKUJEM – za mňa, moje ruky, moje oči, moje srdce, že to Vaše chápe.